Vízia pre Slovensko

Chcem Slovensko ako vyslovene vyspelú krajinu. Znamená to vyvíjať tu produkty, na ktoré môžeme byť pyšní. Chcem vidieť, ako v budúcnosti napríklad slovenský prezident ukazuje domáce výrobky s podobnou hrdosťou, ako francúzsky prezident víta novú generáciu TGV alebo sebavedomím, s akým si nemecká kancelárka sadá do jedného z áut vyspelého nemeckého priemyslu.

Chcem vidieť krajinu, kde fungujú veľké celky inteligentných ľudí, profesionálov, ktorí potom dokážu navrhnúť špičkové mosty či nezameniteľné budovy alebo vytvoriť dych berúce sochy.

Chcem Slovensko budúcnosti ako domov ľudí, ktorí chodia do čistých a upravených škôl, kde sa deti môžu spoľahnúť na pozorných učiteľov. Ako krajinu špičkovej zdravotnej starostlivosti v dobre organizovaných nemocniciach.

Chcem Slovensko fungujúce tak, že sa každý rok buduje niečo nové a užitočné: dopravná infraštruktúra, a nielen cesty, hrdé budovy štátnych inštitúcií, ale aj pekné, dobre naplánované obytné celky, ktoré tvoria skutočný domov jednotlivcov a spoločenstiev.

Národ potrebuje aj kultúru. Ide o jednu z najboľavejších tém súčasnosti, najmä populárnejšie formy kultúry, od poviedok k filmom, prestali v akejkoľvek spoločensky relevantnej podobe existovať. Chcem Slovensko, ktoré takýmto témam venuje pozornosť.

Hlásim sa k tomu, že potrebujeme silný štát. Nie byrokratický, nie príliš centralizovaný. Ale štát, ktorý jasne vymedzuje hranice súkromným podnikom, je jasným garantom spravodlivosti aj racionálneho správania.

V politike chcem ľudí, ktorí vedia, čo chcú dosiahnuť, akú krajinu chcú budovať, krok za krokom, ak treba, tak roky. Neverím na lacných reformátorov ani na ľudí, ktorí sľubujú pokrok cez nejaký ustavičný mediálny boj.

Mojimi hodnotami sú rodina, vzťah ku krajine, čiže k poliam, lesom aj ostatnej prírode, zmysel pre česť, odvaha zoči-voči ťažkým situáciám, úcta ku každému jednotlivcovi, ktorý si to svojou prácou či životnou púťou zaslúži.

Mojou hodnotou je aj západná civilizácia. Dedičstvo gréckych filozofov, autorov starého Ríma, stredovekých scholastikov, umelcov renesancie, filozofov, esejistov a románopiscov doby osvietenstva aj klasických literárnych a spoločenskovedných autorov 19. a 20. storočia.

A nakoniec, hlásim sa aj k princípom sociálnej férovosti. Živo si pamätám 90. roky, keď veľa poctivých ľudí, bolo nútených hľadať si často veľmi nedôstojné formy obživy, alebo zažívali pocit nedôstojnosti a odcudzenia počas dlhých období nezamestnanosti.

Na druhej strane často veľmi nevzdelaní, povrchní ľudia dostávali (a stále dostávajú) príležitosť zbohatnúť, a zaujať miesta v hospodárskom živote, v médiách či dokonca politickej hierarchii, ktoré by mali patriť skôr ľuďom pracujúcim tvrdo, čestne a inteligentne.

Juraj Draxler